Srpen 2014

If I choose to obey, I'll be happy all day!

31. srpna 2014 v 19:19 | S.
__________________________________________________
Food:
x

Drinks:
1x káva s mliekom a cukrom
3x zelený čaj bez cukru
2x domáci jablkový čaj (75ml jab. šťavy + 1 ČL medu + škorica + voda)

Exercise:
x
__________________________________________________

Jedlo mi výrazne zhoršuje depresie. Rozhodla som sa v najbližšom období odčiniť to, čo som pokazila nekontrolovateľnými prežermi a následným zvracaním. Nie je mi to príjemné a nechcem aby to tak pokračovalo. Takže dnes hladovka a zajtra tiež. Aspoň teda dúfam, že to nepokazím.
Do utorka potrebujem čo najviac spľasnúť brucho a čo najmenej vážiť. Začínam prvý rok na strednej a skutočne nechcem aby si ma pamätali ako tú tlsťošku. Okrem toho sa po takmer pol roku stretnem s pánom M. a chcem pred ním vyzerať čo najlepšie. Ráno by pri troške optimizmu na váhu mohla naskočiť 60tka a ja sa neviem dočkať kedy budem pod ňou.
-S.

I feel so welcomed.

31. srpna 2014 v 12:52 | S.
"Kedysi som nedokázal pochopiť, ako môžu ľudia týrať zvieratá. Dnes tomu rozumiem.
Predstavia si, že sú to malí ľudia."


Ahojte. Prvý článok tohto blogu by mal obsahovať nejaký ten výkec o autorovi, jeho zámere a tak podobne, tak to teda skúsim.
Už od malička som mala nadváhu. V podstate si nespomínam na jediný okamih, kedy by som bola spokojná so svojim telom. Prvé pokusy schudnúť prišli zhruba keď som mala 8 rokov. Samozrejme, boli neúspešné. Medzi rovesníkmi som bola vždy tá tučná, dostávala som si to vyžrať najmä v škole. Neviem, či sa to dá nazvať šikanou, ale príjemné to rozhodne nebolo. Neuvedomovala som si úplne aké vážne to je, nevidela som samú seba takú, aká som bola. Ľudia okolo mi vždy vraveli, že nepotrebujem chudnúť, že stačí ak si váhu udržím, že sa z toho vytiahnem, že vzhľad vlastne vôbec nie je dôležitý a podobné bullshity. Ja som tomu samozrejme verila a tak som sa pokojne prejedla až na váhu 74 kg. Mala som 13, oblečenie som si nekupovala podľa toho, či sa mi páčilo, ale podľa toho či mi bolo dobré, bola som neobľúbená, vysmievala sa mi aj rodina, nepáčila som sa chlapcom a nepáčila som sa sama sebe.
Zhruba v tomto bode sa to usmievavé blonďavé decko pokazilo.
So schopnosťou vnímať veci inak než v detstve sa vo mne spustila lavína psychických problémov. Prišli ťažké depresie, úzkosti, sociofóbia, sebapoškodzovanie, sebanenávisť a porucha príjmu potravy. Ozajstné ''pro-ana'' obdobie prišlo začiatkom leta 2013.
Práve vtedy sa začalo všetko meniť. Keď som schudla prvé kilá, spolužiaci ma prestali urážať. Dokonca ma niektorí začali považovať za kamarátku. Začala som sa obliekať tak, ako som chcela (ach áno, moje naj-emáckejšie obdobie), stúplo mi sebavedomie. Šťastná som aj tak nebola. Niekoľko krát som sa pokúsila o samovraždu, niekoľko krát sa veci zlepšili, spoznala som pár nových ľudí a pár vecí sa zmenilo. Všetko sa so mnou ale ťahá, všetko tu stále je.
Nebyť Any, bola by som stále tam kde pred tým. Bola by som kus hovna, neschopná a bezvýznamná. To stále som a nikdy nebudem dosť dobrá. Lenže teraz tu stojím s tým rozdielom, že ju mám. Anu. Jedinú ozajstnú priateľku, jediný koncept ktorý mi hovorí pravdu. Iba ju počúvam, iba jej verím. Urobila zo mňa človeka, dala mi všetko a ja som pripravená urobiť to isté pre ňu. Viem že ma ničí, no ja som jej za to nekonečne vďačná.
Nie je to choroba. Je to potenciál.
-S.